2018-02-09

NARODENINOVÝ HAUL

Nikdy som nepatrila k závistlivým ľuďom. Je úplne samozrejmé, že existuje niekto, kto má viac peňazí ako ja, vlastné auto či byt, alebo prostriedky na drahšiu kozmetiku a cestovanie. Ešte samozrejmejšie je, že si občas nad tým povzdychnem, že by som rada mala doma paletku od Urban Decay, či rada navštívila nejakú drahú dovolenkovú destináciu. Neuchyľujem sa však k závisti a tieto veci ostatným doprajem. Za každým úspechom je tvrdá práca. Treba brať veci s nadhľadom a nie byť človekom, ktorého život niekoho iného zaujíma viac ako ten vlastný.

Ak sa ma spýtate, či radšej dávam alebo dostávam, odpoviem, že oboje. Milujem ten pocit, keď od niekoho dostanem maličkosť, na ktorej je však vidno, akú námahu si dala blízka osoba pri jej výbere. Ešte lepší pocit mám, keď vidím, ako je človek, ktorému som sa snažila vymyslieť čo najlepší darček, spokojný s mojim výberom a má úprimnú radosť.

Preto ma mrzí, že v dnešnej dobe sa bloggeri či youtuberi musia obhajovať pred zvyškom sveta, ak chcú napísať alebo natočiť haul. Je veľmi málo videí, v ktorých sa úvodná formulka o tom, že sa daná osoba nechce vychvaľovať, nevyskytuje. Mňa osobne tento formát baví. Často z týchto článkov či videí čerpám inšpiráciu na produkty, ktoré by som si rada tiež kúpila. Ak je navyše zahrnutá malá recenzia, hneď viem, či sa mi do danej veci oplatí investovať alebo nie. Netvrdím, že neexistujú influenceri, ktorí ukazujú všetko v rámci spoluprác a ich názory vlastne ani nie sú úprimné. Bohužiaľ, tento trend sa naozaj rozmohol, no musíme si uvedomiť, že je to ich svedomie a nie je našou povinnosťou ich čítať či sledovať.

Mojim želaním teda je, aby si tento článok čítali ľudia s podobným názorom a tešili sa spolu so mnou tak, ako sa teším ja pri haulových formátoch. Nie všetky veci som dostala priamo na narodeniny, no rozhodla som sa ich do tohto článku zahrnúť.


2018-02-03

ČO SOM SA NAUČILA ZA 20 ROKOV

Prvého februára sa z môjho veku vyškrtlo -násť a zmenilo na -dsať. Keď som bola mladšia, myslela som si, že sa budem meniť kvôli tomu, že budem staršia. No ak mám byť úprimná, pri rozvoji mojej osobnosti, či pri zmenách názorov, nehral vek nejakú veľkú rolu. To, kým ste a ako sa správate, ovplyvňujú najviac ľudia, s ktorými sa stýkate. Práve tí vám pomôžu ujasniť si, akou osobnosťou chcete byť, alebo práve naopak, od akej osobnosti chcete byť na míle vzdialení. Skúsenosti s negatívnym typom ľudí ma naučili pozerať sa na samú seba a na veci okolo trochu inak. Netvrdím, že mi to trvalo celých 20 rokov, a že na to presne 20 rokov potrebujete. Budem však šťastná, keď sa s aspoň jednou z nich stotožníte.


2018-01-25

DEVÄŤ ROKOV ONLINE

ja a moje obľúbené miesto
Ešte stále si pamätám ten pocit vzrušenia, keď som prvýkrát otvárala doménu, na ktorej som začínala s odhodlaním dostatočným na založenie blogu. Mala som jedenásť, upírske ságy boli pre mňa všetkým a ja som svoj voľný čas chcela venovať stránke o živote niekoho, o kom som sa dozvedala len zo stránok tínedžerských časopisov. Aspoň v tej dobe to bolo v móde a ja som tiež chcela patriť medzi ľudí, ktorí získali trochu internetovej slávy. Časom sa však tieto trendy menili, rovnako ako domény a zamerania mojich blogov. 

Obdivujem ľudí, ktorí si dokázali vypracovať úspešné blogy, našli si systém v tom, čo ich robí šťastnými a vedia, čo od tejto činnosti očakávajú. Avšak ja už taká nie som. Po pár mesiacoch, niekedy aj týždňoch sa cítim, akoby som niesla príliš veľkú zodpovednosť. Hlavne čo sa týka pravidelnosti článkov. Pred niekoľkými mesiacmi som si ale uvedomila, že je v poriadku nepísať pravidelne. Nenútiť sa do kvantity na úkor kvality a cítiť sa pri tom nešťastne. Takisto je v poriadku písať o hocičom a nezamerať sa len na istý druh článkov. O tom práve blog je. O radosti z príspevkov, ktoré majú hlavu a pätu a ktoré napíšete vtedy, keď na ne máte chuť. Aj keď samozrejme viem, že hlavne úspešné blogy si vyžadujú veľa času a dlhú cestu, ale hlavne istú pravidelnosť. Úspech už však nehľadám. Budem rada, ak sa nájdu ľudia, ktorí si moje články z času na čas prečítajú. 

Takmer celý život mám potrebu písať. Začalo to poviedkami o zvieratách napísanými na papier, neskôr blogmi, pokračovalo to vlastnými poviedkami a článkami v školskom časopise. Stále mám pocit, že existujú veci, ktoré majú potenciál, a ktoré by som mala odovzdať ďalej. Preto som vždy po čase bez písania blogu trochu nesvoja. Posledné roky sa však cítim ako nomád, ktorý sa raz za čas objaví, keď je na púšti už príliš sucho, no nikdy sa nezdrží na dlhší čas. Keď som približne pred dvomi rokmi založila môj posledný plnohodnotný blog, bolo to z impulzu niečo dokázať a jediné, čomu som sa venovala, boli témy, ktoré mi v tom čase neboli vôbec blízke. Chcela som len patriť pod to pozlátko internetového sveta. Hoci som počas môjho pôsobenia na tomto blogu získala neuveriteľný prehľad a skúsenosti, po naviazaní spoluprác som sa cítila ako v klietke. Ak by som mala k nejakej ešte niekedy prístup, bolo by to inak.

Takmer o deväť rokov neskôr od môjho prvého blogu, mám na tento svet úplne iný názor. Mrzí ma, že na X blogoch sa objavujú identické články spôsobené množstvom spoluprác. Tie isté blogerky fotia tie isté PR balíčky a píšu o nich tie isté vety a mne to príde smiešne. Nie preto, že by som im nedopriala alebo závidela. Práve naopak, teším sa spolu s nimi, že vďaka svojej šikovnosti dostali takéto príležitosti. Som však toho názoru, že do článkov treba dať aspoň štipku kreativity a hlbšiu myšlienku, hlavne v tejto povrchnej dobe, keď má internet oveľa väčší dosah ako keď som na ňom ja zverejňovala svoje prvé riadky v živote. Ak nemáte viac čo ľuďom ponúknuť ako len zhrnutie toho, čo vám bolo zaslané / poskytnuté, nemá to zmysel. 

Tiež som si uvedomila, že veľmi dôležitá je úprimnosť. Netreba sa hrať na niekoho, kým nie ste, písať o tom, čo vás v skutočnosti nebaví, alebo je to len chvíľkovou iskričkou, ktorá za krátku dobu vyhasne. Tentokrát chcem písať osobne. O tom, čo ma práve teší, o tom, čo vám chcem povedať, o tom, čím chcem možno niekomu pomôcť. A možno mať miesto, na ktorom budú zaznamenané myšlienky, ktoré za to stoja.

Už veľakrát som v úvodných článkoch sľubovala, že sa skúsim neodmlčať. Teraz to nerobím. Môžem však sľúbiť to, že vždy príde článok, z ktorého budem mať radosť. Či už to potrvá dva dni, alebo dva mesiace.