2017-06-16

RANDOM #1

Takmer celý život mám potrebu písať. Začalo to poviedkami o zvieratách napísanými na papier, neskôr blogmi na rôznych doménach, pokračovalo to vlastnými poviedkami a článkami v školskom časopise. Stále mám pocit, že existujú veci, ktoré majú potenciál, a ktoré by som mala odovzdať ďalej. Preto som vždy po čase bez písania blogu trochu nesvoja. Posledné roky sa však cítim ako nomád, ktorý sa raz za čas objaví, keď je na púšti už príliš sucho, no nikdy sa nezdrží na dlhší čas.

Obdivujem ľudí, ktorí si dokázali vypracovať úspešné blogy, našli si systém v tom, čo ich robí šťastnými a vedia, čo od tejto činnosti očakávajú. Avšak ja už taká nie som. Po pár mesiacoch, niekedy aj týždňoch sa cítim, akoby som niesla príliš veľkú zodpovednosť. Hlavne čo sa týka pravidelnosti článkov.

Približne pred dvomi mesiacmi som si ale uvedomila, že je v poriadku nepísať pravidelne. Nenútiť sa do kvantity na úkor kvality a cítiť sa pri tom nešťastne. Takisto je v poriadku písať o hocičom a nezamerať sa len na istý druh článkov. O tom práve blog je. O radosti z príspevkov, ktoré majú hlavu a pätu a ktoré napíšete vtedy, keď na ne máte chuť. Aj keď samozrejme viem, že hlavne úspešné blogy si vyžadujú veľa času a dlhú cestu, ale hlavne istú pravidelnosť. Úspech už však nehľadám. Budem rada, ak sa nájdu ľudia, ktorí si moje články z času na čas prečítajú. Ale už sa viac nechcem hnať za spoluprácami a benefitmi spojenými s nimi. Práve po naviazaní spoluprác som sa cítila ako v klietke. Dnes viem, že ak by som mala k nejakej ešte niekedy prístup, riešila by som to inak. Ak vás to neteší, nestojí to ani za tie produkty zdarma. Tiež som si uvedomila, že veľmi dôležitá je úprimnosť. Netreba sa hrať na niekoho, kým nie ste, písať o tom, čo vás v skutočnosti nebaví, alebo je to len chvíľkovou iskričkou, ktorá za krátku dobu vyhasne. Tentokrát chcem písať osobne. O tom, čo ma práve teší, o tom, čo vám chcem povedať, o tom, čím chcem možno niekomu pomôcť. A možno mať miesto, na ktorom budú zaznamenané myšlienky, ktoré za to stoja. 

Už veľakrát som v úvodných článkoch sľubovala, že sa skúsim neodmlčať. Teraz to nerobím. Môžem však sľúbiť to, že vždy príde článok, z ktorého budem mať radosť. Či už to potrvá dva dni, alebo dva mesiace.